Patrik Svetlák

Windsurfing – šport bojovníkov, krotiacich najčastejší živel prírody. Šport, ktorý “verných” poznačí na celý život a trafí priamo do srdca. Nerozhoduje pri ňom vek, pohlavie či povaha človeka, windsurfing sa stáva vyjadrením postoja k životu, životnou potrebou a drogou. Človek potrebuje byť závislý a windsurfing je tou správnou “dávkou”. Civilizovaný únik od civilizácie. Bez chémie, omamných látok, či žltohnedého nikotínu. Droga v prírode. Vo fascinujúcom prostredí vody, ovzdušia, krajiny, kde sa človek konečne uvoľní a stáva sám sebou…

Nedocenený nápad

Je možno paradoxom, že v súčasnosti taký populárny šport prišiel na svet takpovediac náhodou. Bolo to v roku 1967, kedy sa letecký konštruktér a nadšenec klasického surfingu Jim Drake v snahe uľahčiť sebe a podobným “fanatikom” prechod cez príbojovú zónu, postavil na dosku s “padajúcim” sťažňom, na ktorom mal natiahnutú bielu plachtu s dvoma žltými pruhmi. Členovia jachtárskeho klubu v Marina del Rey neďaleko Los Angeles ho vtedy mali za blázna, a on sám plachtenie na doske po troch hodinách strávených prevažne vo vode, vzdal. V decembri toho istého roku však pre svojho priateľa, kybernetika Hoyle Schweitzera narysoval technické detaily kĺbu, sťažňa a rahna, a tak nasledujúce leto kĺzali po nesčerenej hladine Mexického zálivu už tri surfy. Každý hrdo niesol svoje vlastné meno: “Žltá ponorka”, “Sane” a “Veľký červený”. Vtedy sa tejto “zábavke” hovorilo kĺzanie. Názov pre jazdu vo vetre vymyslel až v roku 1969 novinár Bert Salisbury pomenovaním klzáku slovom windsurfer. Odtiaľ už k modifikácii mena aktivity, ktorá okamžite oslovila generáciu športuchtivých dobrodruhov, bol iba krôčik.

Autor myšlienky Jim Drake s oplachtenými doskami “koketoval” naďalej. Na zamrznutom jazere Barcroft pri Washingtone upevnil sťažeň k detským sánkam a stal sa tak aj otcom ľadového windsurfingu. To bolo v roku 1970, no keďže Drake ešte stále neodhadol genialitu svojej myšlienky, prenechal svoje náčrtky Hoylemu Schweitzerovi za 10 000 USD s pocitom, že pre jeho priateľa to nebol až taký “dobrý kšeft”. Schweitzer si nechal sťažeň s kĺbom a rahno patentovať. Dva roky nato od neho kúpila práva pre Európu holandská “textilka” TenCate. Kombinácia textilnej spoločnosti a windsurfingu sa spočiatku javila netradične. Ako sa ukázalo, primárnym podnetom neboli pohnútky športové, ale obchodné. TenCate s dvanásťtisíc zamestnancami potrebovala oživiť výrobu, a keďže mala záujem predovšetkým o šitie plachiet, kúpila patentové práva na výrobu plavákov. V tom čase sa v Európe o windsurfingu ešte veľa nevedelo, akonáhle však začali Holanďania surfy vyrábať, stal sa z tohto adrenalínového športu viac ako hit.

Z “krajiny tulipánov” sa windsurfing dostal aj do našich vôd. Prvá doska sa u nás údajne objavila hneď v tom istom roku. Šikovné české a slovenské ruky kopírovali surfy podľa obrázkov z časopisov a plaváky, častokrát z ťažkých a mohutných dosák, pozbíjané klincami, boli prapodivnými prototypmi. Ale jazdilo sa. Prvý surf firmy TenCate bol do vtedajšej ČSSR dovezený v roku 1974, až z neho sa stiahli prvé laminovacie formy a stal sa vzorom pre amatérsku i profesionálnu výrobu dosiek. Prvá Regata nadšencov windsurfingu sa uskutočnila v roku 1975 na Jesenickej priehrade pri meste Cheb.

Oplachtená potopa

Windsurfing začal nezadržateľne zaplavovať starý kontinent, a ak sa aj spočiatku zdalo, že ide iba o prechodný rozmar módy, opak sa stal pravdou. V roku 1973 vzniká v Európe prvá škola windsurfingu, o rok neskôr sa jazdí prvý Svetový pohár, ako neoficiálne majstrovstvá sveta. Európa si tento nový šport obľúbila oveľa viac než jeho rodná Amerika. Európania v ňom totiž nehľadali obchod za každú cenu, víťazil čistý športový duch a novej “droge” prepadalo čoraz viac zanietencov. Podľa odhadov z roku 1983 jazdilo na československých vodách okolo dvadsaťtisíc nadšencov, vo vtedajšom ZSSR viac ako stodvadsaťtisíc, Francúzsko hlásilo deväťdesiattisíc a Veľká Británia okolo štyridsaťtisíc windsurfistov. V Európe nebola, s výnimkou Albánska, krajina, kde by sa na doskách neplachtilo.

Triková jazda, po prvýkrát zaradená na Majstrovstvách sveta triedy Windsurfer v roku 1976, vytvorila “kultovú” osobnosť – pravdepodobne najuznávanejšieho windsurfistu doterajšej histórie. Svoj prvý svetový tromf si odniesol vtedy iba trinásťročný Robby Naish z Havaja.

Desaťročie existencie windsurfingu je poznačené začiatkom konkurenčného boja triedy Windsurfer a Windglider. Konajú sa dva svetové šampionáty, sú dvaja majstri sveta. Nový šport kandiduje na účasť v programe olympijských hier, no takémuto úspechu verí v skutočnosti iba hŕstka najväčších optimistov. Aj napriek tomu úroveň pretekov, hlavne v prímorských krajinách, prudko stúpa. Majstrovstvá jednotlivých európskych krajín majú hodnotu majstrovstiev Európy, nakoľko pretekárov je stále málo. “Potopa” sa však šíri ďalej… Mnohonásobný svetový rekordman v rýchlosti na surfe Holanďan Jaap van der Rest prekračuje v roku 1980 ako prvý človek planéty rýchlosť 45 km/h, mladý Naish sa po prvýkrát oddáva “lietaniu” v príboji. Skoky na vlnách boli a sú pokladané z pohľadu diváka za najatraktívnejšiu, a pre surfistu zároveň najriskantnejšiu disciplínu. Európa, v snahe neostať pozadu, taktiež začína objavovať adrenalín tejto “hry”, v roku 1982 je dokonca vypísaná odmena pre toho “šialenca”, ktorý prvý posunie hranice za úroveň premetu s doskou. Desaťtisícovú prémiu vypísanú firmou O´Neill za prvý loop zachytený na kamere sa získať nikomu nepodarilo.  Éru zdokumentovaných sált spustil až v roku 1984 Peter Boyd z Havaja, Peter Cabrinha svojimi premetmi zaplnil po Svetovom pohári v Sylte dvojstránku surfistických magazínov. V roku 1986 francúzsky rýchlostný šampión Pascal Maka prekonáva hranicu 70 km/h a až do konca deväťdesiatych rokov ostáva dominujúcim jazdcom rýchlostného “cirkusu”.

V roku 1980 sa windsurfing konečne dočkal prijatia do “rádu” olympijských športov a premiérovo zažiaril na OH 1984 v Los Angeles, na rodnom kontinente.  Konkurečný predolympijský boj tried Windsurfer a Windglider bol ešte poslednou zaťažkávajúcou skúškou. Hoyle Schweitzer, ako pôvodný majiteľ patentu na území USA presadzoval zákaz akejkoľvek inej lodnej triedy ako jeho windsurfera, ten však nebol pri hlasovaní olympijského výboru v Moskve schválený a exekutíva MOV potvrdila konkurenčný Windglider. V roku 1990 sa po prvýkrát konajú majstrovstvá “stlačením gombíka” v hale – dvadsať obrovských vrtulí zabezpečuje stály vietor pre preteky na 70x30 m veľkom bazéne na Indoor-worldcup v Paríži.

 

“Starý otec” stále vo forme

V auguste 1982 sa v britskej tlači objavila správa, podľa ktorej istý pán Chilvers preukázal na najvyššom súdnom dvore v Londýne, že vo svojich dvanástich rokoch, už v roku 1958, brázdil vody Kanála na drevenom plaváku, v ktorom mal upevnenú palicu od metly s plachtou prichytenou krúžkami od záclon. Nech už inkriminované plavidlo mohlo vyzerať akokoľvek, súd akceptoval názor, že autorom myšlienky windsurfingu je Peter Chilvers z Hayling Island. Tento šport tak, aspoň v Anglicku, odrazu zostarol o deväť rokov. Táto zmena však mýtus Jima Drakea ako “otca windsurfingu” neprekonala. V súčasnosti Drake znova tvorí v “mene” winsurfingu a pracuje ako šéfdizajnér v spoločnosti Starboard. “Musím dotrénovať niekoľko trikov” – hovorí dnes 72-ročný Jim – “ a potom sa snáď konečne odhodlám ísť aj na vlny. To by bolo cool…”

Ako na to

Windsurfing je odborníkmi považovaný za jeden z najťažších vodných športov. Počas svojej genézy sa stal nástrojom dokonalého relaxu podnikateľov, ľudí pracujúcich pod neustálym stresom, romantikov či dobrodruhov. Jeho športovú – profesionálnu polohu zas ocenia tí, ktorí radi bezpečne riskujú a milujú víťazstvá – nad druhými, nad prírodnými živlami a hlavne sami nad sebou. Toto adrenalínové “vyžitie sa” je nesmierne príťažlivé aj tým, že patrí medzi tzv. technické športy. I ten najmenší krôčik či trik vyžaduje nesmierne množstvo fyzickej a psychickej energie, čo surfistu núti byť silným, vytrvalým a trpezlivým a profiluje tak nový, lepší charakter. Všetka námaha však stojí za to – každý dosiahnutý stupeň zručnosti dáva človeku neopakovateľný pocit víťazstva.

Ako a kde teda začať? Existuje osvedčený algorytmus odhalenia “pôvabov” tohto fantastického športu. Najlepšie je na začiatku prísť k vode s priateľom alebo známym, ktorý už má čo-to za sebou a je ochotný predviesť, či požičať svoju výstroj. Potom už len skúšať a skúšať… Kto nespadne do vody nespočetne mnohokrát, ten prakticky ešte ani nezačal. Cez prvé “sito” však neprepadnú všetci. Keď je človek schopný návratu na miesto, z ktorého štartoval, či sa dokáže dostať tam, kam si zaumienil, prvú skúšku zvládol na výbornú. “Uvítacia” fáza je vlastne tou najdôležitejšou, pretože práve vtedy sa rozhoduje o “bytí či nebytí”, o tom, či pre tento nádherný šport nádejný surfista stratí hlavu.

V obchode

Nasleduje návšteva špecializovaného obchodu. Neinformovaný nováčik sa zvyčajne vrhne na malolitrážne dosky, pretože sú ľahké, spratné a majú atraktívny dizajn. Tie však zo začiatku môžu byť preňho len vhodnou motiváciou. Pravda je krutá – začínať treba na dlhej, nespratnej a ťažkej doske so stredovou plutvou, takpovediac s “pontónom” pod nohami. Pri windsurfingu viac ako pri iných športoch je nutné dodržať istú postupnosť. Špecializované obchody patria väčšinou windsurfistom, a práve od nich si treba nechať poradiť, ich česť im nedovolí, aby niekoho “obabrali”. Na zákazníkovi ostáva len priznať farbu, sebakriticky zhodnotiť svoje doterajšie (ne)úspechy, aby mu doska “sadla” a stanoviť, koľko je ochotný do výbavy investovať.

Dnešné surfy majú spĺňať určité bezpečnostné, rýchlostné či iné kvalitatívne kritériá, sú neustále vyvíjané a testované profesionálmi. A aj to sú položky zahrnuté v cene. Častá otázka znie: je windsurfing drahý alebo lacný šport? To je relatívne - existujú aj drahšie športy. Ale aj lacnejšie. Ak ho pojmeme ako jachting, potom je to najlacnejší “dospelácky” jachting. No lacný šport to v žiadnom prípade nie je. Pokročilí surfisti sa neuspokoja iba s jedným oplachtením, potrebné sú dve, tri a aj štyri plachty, niekomu stačí jeden plavák, inému sú tri málo. Kto však už raz stratil hlavu vie, že ten fanatizmus je väčšinou oveľa silnejší ako prázdna peňaženka a ten, kto naozaj veľmi chce, peniaze na výstroj vždy zoženie.

Výstroj

Doska

Základom je kvalitná a primeraná doska. Jej výber závisí od zručností surfistu a od toho, čomu sa na hladine vlastne chystá venovať. V súčasnosti rozdeľujeme komerčné dosky do štyroch skupín. Wave čiže vlna, je plavák pre nadšencov milujúcich hučanie prílivu a tých, ktorí radi “lietajú”. Práve táto doska je základom pre rôzne obraty vo vzduchu a magické salto. Surf s najmenším výtlakom je skonštruovaný tak, aby bol čo najpomalší a “nepredbiehal” vlny. Svojím tvarom pripomína banán – vďaka zvýšenej zadnej časti sa wave-plavák lepšie “zmestí” do vlny, ľahšie zatáča a je obratnejší.

Race-doska je určená na rýchlu, pretekársku jazdu po rovnej hladine, obrátky v sklze po vetre i proti vetru, pričom hlavným atribútom je rýchlosť a plynulosť. Tieto surfy sú vajíčkového tvaru, sú široké, majú vyšší výtlak a zrezaný “zadok”. Ich nástup do sklzu je aj v slabom vetre veľmi rýchly, do kĺbu je možné upevniť plachtu s plochou až 12m2. Táto doska však neodpustí žiadnu chybu a vyžaduje absolútnu profesionalitu. Práve “rejsové” dosky sú predstupienkom k najpopulárnejšej “hračke” najširšej rekreačnej vrstvy windsurfistov - freeride. “Odstrihnutú” zadnú časť nahradilo oblé zakončenie pre ľahšiu manévrovateľnosť, jej prednosťou je bezproblémový nástup do sklzu, pri obrátkach je mäkšia a veľmi pokojná a dovoľuje robiť chyby. “Gurmáni”  vychutnávajúci každý obrat, presmyčku a elegantnú hru s vetrom zas holdujú typu freestyle. Tieto plaváky majú vyváženú prednú aj zadnú časť, celý výtlak aj hmotnosť sú rovnomerne rozložené. Práve toto umožňuje pri skokoch točiť sa s doskou, ktorá sa vďaka vyváženosti správa ako “vrtuľa”.

Spodnú stranu dosky “korunuje” plutva tzv. fina, ktorá drží priamy smer a reže hladinu ako britva. Keď sa windsurfista dostane do plného sklzu, špliechanie vody stíchne a vlna obtekajúcej vody sa zbieha kdesi ďaleko za koncom surfa, častokrát počuť iba pišťanie finy, krájajúcej hladinu. Veľké začiatočnícke dosky sa “pýšia” ešte jednou, stredovou plutvou, ktorá surf robí stabilným.

Plachty

Oplachtenie plaváka je to, čo robí tento šport tým, čím je. Jeho delenie je taktiež závislé od spôsobu jazdy. Plachty určené pre wave majú síce menšiu plochu, sú však vystuženejšie a tým pádom ťažšie a robustnejšie. Sú stavané na nárazy a pády, o ktoré pri jazdení v príboji núdza rozhodne nie je. Plachty pre freestyle sú plošne štedrejšie a ľahké. Určené sú prevažne pre surfovanie na jazerách a hoci dovoľujú rýchlo sa dostať do sklzu, ich záverečná rýchlosť nedokáže konkurovať slalomovým plachtám. Oplachtenie pre freeride vychádza zo slalomového, je ľahké, určené na rýchlu jazdu a pohodlné obrátky.  Plachty určené pre race sú tvrdé a pri takejto jazde je nevyhnutné, aby plocha bola výrazne väčšia. Zvyčajne je dobré mať poruke aspoň tri oplachtenia a ich výber prispôsobiť sile vetra.

Plachta je natiahnutá na rozkladacom sťažni, ktorý je s doskou spojený pohyblivým kĺbom. Horizontálne spevnenie a napnutie plachty je dosiahnuté rahnom, ktorého sa windsurfista drží, či visí na ňom v trapéze. Trapéz je akási ladvinová “sedačka” resp. pás lichobežníkového tvaru spevňujúci postoj jazdca na doske, ktorý je zachytený hákom o lanká priviazané na rahne. Trapézy v súčasnosti rozdeľujeme do dvoch skupín – “sedačka” sa používa hlavne na race a väčšina freeridových jazdcov používa tento typ, menšia časť “freeridistov”, jazdci wave a freestyle preferujú bedrový trapéz. Tento typ má hák vyššie, čo je výhodné pri figúrach, kedy sa treba častejšie a pohotovejšie vypínať a plachtu držať v rukách. “Sedačka” sa využíva pri dlhých “šlágoch”, jazdách, kedy si ruky potrebujú oddýchnuť a celá sila vetra je držaná telom. Na zadnej časti dosky sa nachádzajú šľapky, do ktorých surfista zasunie nohy a pomocou ktorých s plavákom manévruje.

Neoprén

Do základnej výbavy rozhodne patrí neoprénový oblek. Jeho kúpa závisí od podmienok a ročného obdobia, v ktorom sa jazdí. Na Slovensku zapĺňajú prívrženci windsurfingu hladiny jazier a nádrží spravidla od polovice apríla, pričom sezóna nekončí skôr ako v polovici novembra. Sú však aj takí, ktorí lákaniu vetra nedokážu odolať a zababušení v suchých, veľmi tvrdých oblekoch brázdia vody až do nástupu prvých mrazov, či ihneď po roztopení prvého ľadu. Pre skoré jarné a neskoré jesenné mesiace je vhodný neoprén dlhý, s hrúbkou okolo 3-4 mm, v letnom období dominujú obleky krátke a tenšie. V horúcich podmienkach surfisti zhadzujú prebytočné “gumy” a k slovu sa dostávajú pohodlné a štýlové trenky nad kolená a tenká lycra, ktorá chráni pred UV žiarením a ako-tak udržuje telo v teple. Zimná sezóna sa, naopak, nedá zvládnuť bez nevyhnutných doplnkov ako sú kukla, topánky a rukavice. Niektorí sa nosenia topánok nevzdávajú počas celého roka, predchádzajú tak doudieraným nohám.

Rukavice sú doménou predovšetkým freeridových jazdcov a rekreačného windsurfingu, rozodraná koža na dlaniach je tvrdou skúškou – bolestivé pľuzgiere, zodrané častokrát až do mäsa sú pádnym argumentom hlavne pre nezvyknuté “kancelárske” ručičky a v slanej morskej vode sa ťažko hoja. Rukavice sa teda nepoužívajú kvôli chladu, ortodoxní surfisti tento doplnok pre väčší cit v rukách nenosia vôbec a hneď od začiatku sezóny sa snažia “urobiť” si ruky tz. zodierať dlane tak, aby stvrdli. Na rukavice si treba zvyknúť, hlavne tie hrubšie môžu prsty, držiace rahno “otvárať”. Vo všeobecnosti platí, že čím menej rukavicoviny je na rukách, tým väčší cit má jazdec pri manipulácii s plachtou. Vynikajúce sú bezprstové, ktoré síce chránia dlane, jazdca však neobmedzujú. Na hornej časti ruky sú vyrobené z veľmi tenkého neoprénu, prípadne z lycry, dlaň chráni syntetická koža, “silnejšie” rukavice tvorí hrubší neoprén, na dlani sú pogumované a vytvarované tak, aby nebol problém udržať rahno. Po týchto nákupoch stačí už len dostatok odhodlania, nadšenie a vietor…